Autor

Autor

Mikuláš Gajdoš (*1937   +2011)


Umenie je žriedlo, kde sa môžeš osviežiť, aby si mohol vzlietnuť…

Po rokoch hľadania svojej životnej cesty, po úskaliach a neprehľadných životných križovatkách nájsť prijateľnú odpoveď na to, čo nebolo dopovedané, po dlhoročných životných a výtvarných skúsenostiach sa o to pokúšam, osloviť vás svojimi obrazmi. Sú odpoveďou vlastného postoja k realite života.
Ak sú drsné, pravdivo zobrazujú realitu nášho bytia, pochmúrne, melancholické zamyslenia sú toho sprievodným javom.
Zhon je odrazom rušného života dnešných dní. Útek do spoločnosti v reštaurácii a vinárni , možno z rozmarov alebo svojský relax – recept na zabúdanie.
A nakoniec je tu obdiv krásy, ktorý nás povznáša – žena, zmysel všetkých cností, ako ju ospievali básnici všetkých čias.

A na záver: Tvorba má zmysel len vtedy, ak ju precítime, prenikneme do hlbín myšlienok, aby sme objavili niečo nové a mohli sa s tým stotožniť. Nové sa rodí z prekvapení a prekvapenie z experimentov, zákonitosť, ktorá hýbe vývojom.
Tak ako všetko ostatné sa nedá predurčiť, aj zvraty sú našim sprievodcom v živote a v samotnej tvorbe.
Som presvedčený, že len úprimnosť vychádzajúca z vlastného poznania bez špekulatívnych nánosov dáva známku originálneho prístupu a môže byť žiadúcim prínosom. Môžem povedať, že o to som usiloval celých päťdesiat rokov výtvarnej praxe. Ak sa mi podarilo získať si vašu divácku pozornosť, určite ma to poteší…

Úvahy autora pri príležitosti 70tych narodenín

Životopis


  • Narodený 1937 v Habure, okr.. Medzilaborce

  • Individuálne štúdium pod vedením prof. Pavla Hromnického počas jeho niekoľkomesačného pobytu v novozriadenom Múzeu ukrajinskej kultúry v Krásnom Brode okr. Medzilaborce. (po roku 1960)

  • Slobodné umelecké povolanie

  • komorná figurálna maľba, grafika, kovotepectvo, sakrálna tvorba

  • pôsobil na Slovensku a v USA ( Pennsylvania a Texas )

  • členstvo v profesných organizáciách od r 1989

  • zomrel v roku 2011 v Prešove

Krédo

Keď sa veľmi ponáhľaš,
zastav sa a popremýšľaj.
Ak chceš niečo vytvoriť,
urob tak tiež a to aj vtedy,
keď to robíš len pre vlastnú zábavu.
Urob tak aj vtedy,
ked sa vydávaš na cestu.
Je to starý, ale dobrý zvyk.
Aspoň na okamich zastav
ten rušný svet,
čo ťa obklopuje a pochopíš.
Porozumieš mnohým veciam,
aj keď zdanlivo nepodstatným,
a keď k tomu pridáš kvapku fantázie,
uvedomíš si, že si našiel žriedlo,
kde sa môžeš osviežiť,
aby si mohol vzlietnuť.
Objavil si pre seba svet,
svoj vlastný výnimočný svet.
Vtedy neváhaj,
nepremárni tento okamih,
zober tužku a píš báseň,
kresli, alebo maľuj.

 

Ked sa veľmi ponáhľaš, zastav sa a popremýšľaj. Ak chceš niečo
vytvoriť, urob tak tiež a to aj vtedy, keď to robíš len…
Zastaviť sa a obzrieť späť neprichodí často, možno to nebolo ani potrebné. Ak
predsa tá chvíľa príde, ocitneš sa tvárou v tvár realite, ktorá ťa kdesi aj
gniavi, si zmätený, nerozhodný, až detinský. Ocitáš sa na pódiu bez scenára
a šepkára s úlohou povedať pravdu o sebe, ak ju vôbec poznáš. Ak ju necháš
pre seba, ostane bez povšimnutia, ak ju vypovieš, vydávaš sa rizikám.
Nemáš na výber.

Ale ty si si vybral. Kráčať svojou cestou ako oráč po brázde, ktorú vyoral viac
ako tridsaťročnou snahou cieľavedomého formovania sa cez drobné úspechy
a mnohé úskalia, od rojčenia k pevnému presvedčeniu, od poznania
každodennej reality života k formovaniu vlastných postojov vyjadrených
výtvarnou rečou.

Cez komornú maľbu sa ti vyjadruje ľahšie, bezprostrednejšie. Chceš sa
dotknúť všetkého, čo ťa obklopuje, raz nežne jemným dotykom, inokedy
pevnou chlapskou rukou, ako by si ohmatával žulu a chcel do nej čosi vryť.
Tak ako to robia sochári, čo vedia hmote vdýchnuť dušu, rozprávať sa s ňou.
Chceš vidieť veci zblízka, pozorovať zhluk ľudí, ich tváre – pokojné, veselé, i
zamyslené, v zákutí mesta, či vo vzdialenej rodnej dedine, alebo hocikde
inde, kde máš pocit domova. Milovať rodný kraj je tvojou prirodzenosťou.
Vážiť si tradicie, z ktorých sme vyšli je našou povinnosťou, je tvojím krédom
aj poslaním.

Znovu sa pozrieť na zabudnuté miesta, dotknúť sa plátna štetcom znovu a
znovu, pretvoriť videné do vlastnej predstavy ako mnohokrát predtým, raz v
impresívnej až lyrickej polohe, inokedy výrazne expresívnej. Pretlmočiť svoju
myšlienku do výtvarnej polohy, aby oslovila každého, kto sa jej dotkne
pohľadom.