Bibliografia

Výber

„Považoval by som za hriech, keby som denne netvoril…ktovie, či práve dnes alebo zajtra nepríde šanca, ktorá sa už nezopakuje. Nechcel by som premárniť žiadny tvorivý okamih“
Pavol Banda. „Chcel sa hnať proti vetru…“ Rozhovor s umelcom. Prešovský Večerník, ročník VIII,číslo 189, 7. 10. 1997.

Technika, remeslo je len prostriedkom, ako vyjadriť svoje myšlienky, svoje vnútro, cestou k umeniu, ktoré duchovne obohacuje ľudí. Tak aj maľbou temperou, olejom, a teraz akrylovými farbami, a ich kombináciou Mikuláš Gajdoš vyjadruje svoje „tisíce myšlienok,“ za ktorými kráča kľukatými chodníkmi.
Alexander Zozuľák. „Básnik mestských zákutí “ Narodny novinky, ročník VII, číslo 29-30, 23. 7.1997.

Gajdoš dobre ovláda kompozíciu mesta, mestských štvrtí, ulíc plných ľudí, tichých zákutí, výstavby domov.
Juraj Kresila: Samostatná výstava Mikuláš Gajdoš – Stretnutia, Günzburg, máj 1995.

Táto profesionalita sa prejavuje aj na günzburgskej výstave, na ktorej sprostredkúva bez detailizovania vnútorný stav ľudských stretnutí v ich rozmanitých sociálnych vzťahoch.
„Slovenský umelec vystavuje v Švábsku“ Günzburger Zeitung, ročník 51, číslo 102, 4. 5. 1995.

Gajdoš je živým príkladom toho, že najpodstatnejšie v umení je talent.
Dr. Michal Bycko: „Rusínski maliari v poľskej Krynici.“ Slovenský Východ, 1993.

Gajdoš je maliar súčasný a moderný už tým, že jeho obrazy vznikajú na základe poznaného, overeného, sú premyslenou kompozíciou a pôsobia jednotnou farebnosťou.
Juraj Kresila: Samostatná výstava Mikuláš Gajdoš – Habura, júl 1993.

Jeho obrazy „dýchajú“ človečinou, pocitom blízkosti k blížnemu, stále sa obzerajúc dovnútra, neustále hľadá začiatky samého seba.
Veronika Jančiová-Rajchová: Samostatná výstava Mikuláš Gajdoš – Maľba, Bardejov, jún 1986.

Jeho tvorba je námetovo obyčajne totožná s jeho citovými vzťahmi na jednotlivé zobrazované miesta a preto sa neustále naplňuje a prehlbuje.
Marta Hrebíčková: Samostatná výstava Mikuláš Gajdoš – Obrazy, Prešov, september 1980.

…jeho obrazy vznikajú najčastejšie v ateliéri, kde ich maľuje spamäti, na základe “vnútorného modelu” a fantázie. Dôležité však je, že inšpiráciu pre svoju tvorbu hľadá vždy v kontakte s prírodou a v živote okolo seba.V Gajdošových prácach posledných dvoch rokov badať výrazný kvalitatívny posun, ktorý sa prejavuje hlavne prehlbením maliarskeho výrazu a farebnej kultúry, ale aj v dôraze na emotívnu sféru maľby.
Zdenek Janči: Na margo výstavy obrazov Mikuláša Gajdoša, “Výrazný kvalitatívny posun.”
Ľud, 13.12.1980, ročník XXXIII, č.295, str.č.4

Expresia, alebo výraz je pre jeho tvorbu typická nie z aspektu prejavenia akejsi iracionality,
či pochmúrnosti nad životom, ale v jeho prípade často ostrým farebným kontrastom čiernej
a červenej, znakovou rudimentálnosťou, či jemu typickým gestickým, lirickým maliarským
rukopisom. Tým dáva svojim dielam optimistický nádych, čitateľnú radosť z toho, čo autor maľuje a aký dáva význam tomu, čo maľuje.
Martin Cubjak, kurátor výstavy “Mikuláš Gajdoš – Jubileum” 2007

Kompletná bibliografia

1.    -red- “Výtvarný Poprad ´76.” Výtvarný život, r.21, č.6, str.5, 1976
2.    Novodomcová, J.: “Výtvarná tvorba amatérov
v Prešove.” Výtvarníctvo, fotografia, film, č. 5, str. 103-104, 1977
3.    Mikuláš Gajdoš. Katalóg výstavy v Stavoprojekte Prešov, august 1977
4.    Semanco, E.:”Koníky ako živé” Prešovské noviny, č.9, r. 21, 30.1.1978
5.    Hrebíčková, M.: Výstava klubu výtvarníkov amatérov. Katalóg, 13.11.- 4.12.1979
6.    Hrebíčková, M.: “Aktivita amatérskych výtvarníkov
v Prešove.” Výtvarníctvo, fotografia, film, č.2, 1980.
7.    -red.-”Výstavy.” Nové slovo. č.40, 2:10, r.22, 1980.
8.    Janči, Z.:”Výrazný kvalitatívny posun.” Ľud, č. 295, r. 33, str. 4, 1980.
9.    Hrebíčková, M.: Mikuláš Gajdoš – Obrazy. Katalóg výstavy, 18.9.- 11.10.1980.
10.  -soš- “Jediná otázka.” Práca, č. 226, r.35, 24.9.1980
11.   Olexová, Ľ.: “Súťaž amatérskych výtvarníkov.” Život, r.31, str. 58, 1981.
12.   Mjahký, I.: “Kovotepec z Optimy.” Družstevné noviny, r. 37, str. 8, 27.4.1982
13.   Simková, J.: “Prvoradá je výchova. Prešovské noviny, č.16, r. 27, 24.1.1984
14.   Košťalová, M.: “Krása tepaná do železa.” Družstevné noviny, č. 18, r. 38, str.4, 3.5.1984
15  . Markovič, V.: Mikuláš Gajdoš – Výber z tvorby. Katalóg výstavy, Habura, marec 1985.
16.   “Významný vklad do našich dejín.” Východoslovenské noviny, č. 65, r. 34, 18.3.1985.
17.   -red- “Priami účastníci vzbury.” Práca, č. 65, r. 40, 18.3.1985.
18.   Jančiová-Rajchová, V.: Mikuláš Gajdoš – Maľba. Katalóg výstavy, Šarišské múzeum
v Bardejove, jún 1986
19.   -Mšv- “Maľba Mikuláša Gajdoša.” Poddukelské noviny, č.r. 26, 12.6.1986
20.    Novodomcová, J.: “Neprofesionálne výtvarné diania v Prešove.” Výtvarníctvo,
fotografia, film, č.2, 1988. 21. Združenie výtvarných umelcov so sídlom v Košiciach
a Slovenská výtvarná únia v Bratislave: Zborník výtvarných umelcov 1992
22.   Kresila, J.: Mikuláš Gajdoš. Úvod k výstave, Habura, 11.- 25.7.1993
23.   Michnovič, I.: “Habura 1543 – 1993.”
24.   Mešša, V.: Prešovskí rusínski maliari. Katalóg výstavy, Krynica, Poľsko, 22.5. – 20.6.1993
25.  Bycko, M.: “Rusínski maliari v poľskej Krynici.” Slovenský východ, 17.7.1993
26.  Výtvarné umenie Rusínov, Ukrajincov XX. storočia. Katalóg výstavy, apríl 1995.
27.   -red- “Ein Slowakischer Kunstler stelltin Schwaben aus.”
Gunzburger Zeitung, č.102, r. 51, 4.5.1995
28.  Kresila, J.: “Stretnutia,” Katalóg výstavy 1995
29.  Mikuláš Gajdoš – Maľba. Katalóg. Múzeum moderného
umenia A. Warhola v Medzilaborciach, júl 1997
30.  Mešša V.: Aktuality rusínskych výtvarníkov. Katalóg výstavy.
Múzeum moderného umenia A. Warhola v Medzilaborciach, august 1997
31.  Zozuľak, A.: “Poet mistskych zakutin.” Narodny novinky, č. 29-30, 1997
32.  Banda, P.: “Chcel sa hnať proti vetru.” Prešovský večerník, No. 189, vol. VIII, 10/7/97
33.  Banda, P.: “Treba to vidieť.” Prešovský večerník, sept. 2001
34.  Medzinárodný výtvarný plenér. Tlačová správa 19.5.-1.6.2007.
35.  Cubjak, M.: “Najprv obraz musíme mať v srdci,…” Katalóg
výstavy, Mikuláš Gajdoš – Jubileum, MMUAW, Medzilaborce, 22.11.-23.12.2007.
36.  Žadanský, J. PhDr.: Katalóg výstavy. “Mikuláš Gajdoš-Z tvorby,”
Vlastivedné múzeum v Trebišove, 9.4.2008.
37.  Banda, P.: “ Ruch ulíc, ale aj zátišia.” Prešovský večerník 15. apríla 2008


Družstevné noviny, 3.V.1984, ročník XXXVIII.
Mária Košťalová /Koš/

Krása tepaná zo železa

Bolo to zaujímavé stretnutie. Trošku iné, než sme zvyknutí. Prešovský závod Optimy totiž ako jediný na Slovensku sa zaoberá špecializovanou činnosťou – kovotepectvom.
Jej jediným vykonávateľom je Mikuláš Gajdoš. I keď veľa toho nenavraví, jeho myšlienky sú zaujímavé. Najradšej hovorí, ako ináč, o výtvarnom umení vôbec, o jeho poslaní, o tom, čo všetko a ako sa dá pretlmočiť obrazmi, ale aj reliéfmi. To je doména jeho tvorby v Optime, hoci záujmy má rôznorodé. V roku 1971 vystavoval grafiku, odvtedy, a najmä v sedemdesiatych rokoch sa venuje prevažne maľbe. Umelec, ktorý skúša rôzne techniky a námety. No najvernejší zostáva tomu, čo je vari každému človeku najbližšie: prírode. Z nej čerpá nepreberné množstvo námetov nielen pre obrazy, ale aj pre kovotepectvo. Príroda, ľudové tradície, jednoduchosť. Každé umelecké dielo musí mať svoju myšlienku, musí vyjadrovať určitý zmysel, musí mať svoje poslanie, funkčnosť i estetickú hodnotu.
Mikuláš Gajdoš začínal v Optime pred štrnástimi rokmi s kovotepectvom za podmienok, o ktorých veľmi nechcel hovoriť. Dnes má pre svoju prácu vytvorené vhodné priestorové podmienky. Práca s kovom je veľmi náročná. Pracuje sa s ohňom, kyselinami, rôznymi pomôckami. A ako každý umelec, ani on nie je spokojný. K úplnej dokonalosti však ešte nikto nedospel, s odstupom času aj on sám si uvedomuje, čo kde mu uniklo, a nemalo, čo mohlo byť ešte lepšie. Tvorivý nepokoj v ňom stále žije. Nedá sa odradiť drobnými chybičkami krásy, ktoré laik nepostrehne.
Momentálne sa zamýšľa nad symbolom koňa, ktorý od nepamäti sprevádzal osudy našich predkov. A vedie dialóg sám so sebou, že v tomto tvorovi je revolučnosť. Veď v koľkých bitkách a vojnách bol kôň rozhodujúcim činiteľom. Vzápätí sa tok jeho myšlienok uberá do rodnej Habury, odkiaľ pochádza, a do jej blízkeho okolia. Aj keď sa usadil v Prešove, často je duchom tam, doma. Učaroval mu kraj na východe. A čo sa nedostane do škíc, uchováva si v pamäti. Rád sa pasuje s námetmi i myšlienkami. „Zabrať“ mu dala najmä objednávka pre vináreň Neptún v Prešove. Vžiť sa do sveta mytológie, preniesť do praktickej podoby svoju fantáziu – vyžiadalo si od neho zháňanie literatúry, štúdium. Výsledkom sú viaceré kovotepecké diela od vstupnej časti, ktoré návštevníka sprevádzajú v každej časti členitej vinárne. Citlivo, jemne vypracoval každý detail.
Kovotepecké diela Mikuláša Gajdoša zdobia prevažne družstevné prevádzky na východnom Slovensku. Ani sám presne nevie, koľko ich už je. Okolo stopäťdesiat-dvesto kusov. Malé i väčšie. Najradšej tvorí, keď vopred vie, kde bude jeho kovotepecká práca umiestnená. Vtedy môže lepšie znázorniť myšlienku, o ktorú mu vždy vo všetkých jeho umeleckých dielach ide.
Ak zavítate do Východoslovenského kraja, všimnite si jeho diela, ktoré nevyzývajú veľkosťou rozmerov, ale svojou myšlienkou. Ich vhodným umiestnením si ani neuvedomíte, že tam je ich pravé miesto. A to je to poslanie, ktoré majú plniť. Vytvárať estetický pocit, príjemné ovzdušie.
(koš)


Dom kultúry ROH, Prešov, 1980
Mikuláš Gajdoš, OBRAZY
Marta hrebičková, kurátorka výstavy

Klub výtvarníkov-amatérov pri DK ROH v Prešove pokračuje v predstavovaní svojich členov individuálnou kolekciou Mikuláša Gajdoša, ktorý sa vlastnej maliarskej tvorbe venuje pomaly už 20 rokov, pričom najmä od roku 1970, kedy prichádza do Prešova, sa táto jeho činnosť zintenzívňuje a prehlbuje, je poznamenaná hľadaním svojského výrazu, overovaním nosnosti niektorých podnetov a vplyvov a ich prehodnotenie, je to i obdobie aktívnej výstavnej činnosti v rámci okresu, kraja i v rámci celoslovenského hnutia záujmovo-umeleckej činnosti. Posledných 9 rokov získava tvorba Mikuláša Gajdoša na týchto podujatiach viacero významných ocenení a dostáva sa čoraz pregnantnejšie do povedomia divákov ako tvorba, ktorá je vždy významovo a výtvarne kvalitatívnym rozšírením hľadania svojrázneho náladového stvárnenia východoslovenskej krajiny.

Predkladaná výstava je prierezom snaženia Mikuláša Gajdoša – ukážkou začiatkov, spracovaním podnetov, poučenia a súčasných výsledkov, pričom dôraz je kladený práve na obdobie 70-tych rokov, kedy Gajdoš dospieva k svojmu charakteristickému výrazu, ktorý v poslednom období rozvíja a kultivuje, naďalej obohacuje o nové podnety zvonku i zvnútra. Kolekcia je obrazom dozrievania najmä krajinárskeho názoru, v ktorom sa charakterizácia, „obsiahnutie“ krajinných prvkov v panoramatických záberoch držaných v pevnejších objemoch a farebnej skladbe prelína so zdôrazňovaním náladových, atmosférových momentov krajinného výseku (často intímne prežitého a koncipovaného). V prvom prípade tak vyslovuje autor obdiv konkrétnej krajine – východnému Slovensku s preň typickou tvarovou a farebnou skladbou, v prípade druhom ide o ponor do nálad krajiny, do jej vždy novej a meniacej sa senzuálnej podstaty, čo odrážajú i názvy obrazov – Po búrke, Chladné ráno,…

Už rané práce Gajdoša predznamenávajú, že ich autor sa bude uberať smerom k zdôrazňovaniu farebných zložiek obrazovej kompozície, a to aj napriek tomu, že tvar určuje za pomoci línie, ktorý farba vyplňuje (Portrét priateľky, olej, 1967). Farba však už vtedy nadobúda dominantnú funkciu a je vlastným nositeľom obrazovej kompozície, nástrojom budovania priestoru, ona vytvára obrazovú realitu. Rané obrazy sú ešte intuitívnou orientáciou v podnetoch, hľadaním adekvátnych farebných väzieb pre vyjadrenie nálady, atmosféry krajiny. Už vtedy mu však nejde len o púhe zachytenie nálady, ale skôr o jej vyjadrenie, aj keď nás spontánnosť, až skicovitosť podania v zrelých Gajdošových obrazoch zvádza k prvému úsudku.

Tak sa Gajdošov názor rozpína do dvoch v podstate základných vetiev – prvá stavia na rovnováhe farebných a kresebných zložiek, aj keď čiara, línia je tu skôr doplnkom farebnej kompozície, ktorý ju doslovuje, „pointuje“, než prostriedkom výstavby tvaru. Gajdoš sa snaží dosahovať napätie medzi väčšími a menšími farebnými škvrnkami (plôškami) uplatňujúc delený rukopis v temperamentných ťahoch štetca.Tým len zdôrazňuje expresívnosť podania – tento druhý princíp uplatňuje najmä v menších formátoch. V krajinomaľbe prešiel od viac-menej reálnej farebnosti cez obdobie studených modro-zelených akordov, neskôr oteplených do súzvuku červení a okrov k súčasnej harmonizácii tónov ružových, hnedých a zelených. Toto rozdelenie je len pomocné, dominantné farebnosti sú síce typickými pre Gajdoša v jednotlivých obdobiach, ale paralelne ich používa aj bez tohto časového delenia. Avšak najnovšie práce (napr. Motív z Renčišova, olej 1980) ukazujú nové možnosti premeny farebnej škály, lepšie povedané, farebnú kultiváciu stvárnenia atmosféry. Avšak ďalší obraz namaľovaný v tomto roku Ranná nálada, ukazuje dovŕšenie prevedenia podôb až snových reminiscencií, lyrických nálad, čistých vnemov v obrazovú realitu – krajina tu vystupuje ako nositeľ poetických významov premietnutých na plátno autorovým subjektom.

Použitie figúr (nie typovo, ani individuálne diferencovaných) riešených ako skupina (zhluk) je vždy viazané v prípade Mikuláša Gajdoša na exteriér – dotvárajú atmosféru krajiny, niekedy sú do istej miery štafážou, najčastejšie organickou súčasťou krajiny, vytvárajúcou jednotu človeka a prírody. Tu tiež volí autor skôr doplnkové, nie kontrastné väzby, vždy v istom vypichnutom, prevládajúcom tóne. V týchto obrazoch rozoznávame alebo si skôr pripomíname stromy, strechy chalúp, skupiny ľudí, či vzdialené kopce.

Tematický záber predstavovaného autora sa však neobmedzuje len na krajinomaľbu, ale stretávame sa uňho aj s tvorbou zátiší, ktorá takisto prezrádza prerod tohto druhu v individuálnom programe autora, ako aj portrétnou tvorbou – snaženia v portréte majú svoj vlastný vývoj smerujúci k čoraz dôslednejšiemu prehlbovaniu psychologickej charakterizácie portrétovaného (Portrét maliara Čabalu, Autoportrét).

Mikuláš Gajdoš patrí dnes k technicky i myšlienkovo vyspelým autorom, je predstaviteľom vernosti intuitívne budovaným estetickým ideálom tvorby odvodených z niekoľkých vrstiev súčasného slovenského krajinárskeho a figurálneho názoru blízkeho jeho výtvarného naturelu osciľujúceho medzi spontánnosťou záznamu a meditatívno-lyrickými polohami, a to na základe podvedomých či priznaných podnetov, vplyvov a ich pretavení v osobný výtvarný prínos. Jeho tvorba je námetovo obyčajne totožná s jeho citovými vzťahmi na jednotlivé zobrazované miesta a preto sa neustále naplňuje a prehlbuje.

Marta Hrebičková


Ľud, 13.12.1980, ročník XXXIII., č.295, strana č. 4
Zdenek Janči: Na margo výstavy obrazov Mikuláša Gajdoša

Výrazný kvalitatívny posun.

Pred nedávnom sa skončila v Dome kultúry ROH v Prešove výstava pod názvom MIKULÁŠ GAJDOŠ – OBRAZY, ktorú komisársky pripravila prom. hist. Marta Hrebíčková. Autor vystavil väčšinou krajinomaľby a figurálne motívy, ktoré sú hlavnou náplňou jeho tvorby, ale aj niekoľko portrétov a jedno zátišie. O úspechu výstavy svedčí skutočnosť, že ju za tri týždne trvania navštívilo vyše 2 000 ľudí, čo je v podstate priemerná návštevnosť v menšej galérii.

Vzťah k výtvarnému umeniu začal sa u Mikuláša Gajdoša formovať v prvej polovici 60-tych rokov, keď sa hlásil bezúspešne na VŠVU do Bratislavy. Je preňho príznačné, že neúspech ho neodradil, ale naopak, iba v ňom utvrdil odhodlanie venovať sa výtvarnému umeniu i naďalej. Gajdoš v súčasnosti pracuje ako samostatný výtvarník v prešovskej Optime (jeho kovotepecké práce zdobia viaceré podniky na východnom Slovensku – vináreň obchodného domu v Humennom, Dom potravín v Prešove, vináreň v Bardejovských Kúpeľoch a i.) a popri zamestnaní sa venuje svojmu koníčku – komornej maľbe a kresbe. Už desať rokov sa zúčastňuje na okresných, krajských a celoštátnych amatérskych súťažiach, na ktorých získal už nejedno ocenenie. K jeho najväčším úspechom patrí I. a II. cena za maľbu v krajskej súťaži v Poprade (1975 a 1976), čestné uznanie na celoslovenskej súťaži v Dubnici (1975) a najmä účasť v československom výbere na Medzinárodnom festivale záujmovej umeleckej činnosti socialistických krajín v NDR (1975). Keď sa niekoľko nadšencov rozhodlo pred dvoma rokmi založiť pod vedením D. Onderuša pri Dome kultúry ROH v Prešove Klub výtvarníkov – amatérov, nechýbal medzi nimi ani Gajdoš. Odvtedy sa zúčastnil na všetkých kolektívnych výstavách Klubu a usporiadal jednu samostatnú výstavu.

Uvedená výstava mala peknú inštaláciu, vcelku možno súhlasiť aj s výberom prác, ale určitým nedostatkom bol fakt, že autor nevystavil ani jednu zo svojich kresieb, ktoré tvoria organickú súčasť jeho diela. (Všetky jeho kresby, na rozdiel od väčšiny malieb, sú výsledkom bezprostredného styku so skutočnosťou.) Autorovi prislúcha označenie amatérsky výtvarník, ale viaceré z vystavených prác mali profesionálnu úroveň, napr. Zhluk, 1975, Dedinský motív III., 1977, Na dvore, 1979, V lese, 1980, Ranná nálada, 1980, Jar na dedine, 1980, a i. Ako vidieť už z názvov, námety svojich prác čerpá Gajdoš hlavne z dedinského prostredia a z prírody. Na jeho palete prevažovali ešte nedávno tmavé farby s dominujúcim tmavomodrým koloritom, ktorý vnášal do obrazov určitý „chlad“ a ponurosť. Až v posledných rokoch sa začína farebnosť jeho malieb postupne meniť (vplyv bulharského maliarstva), jeho paleta sa rozžiarila a objavili sa na nej teplé a svieže tóny, ktoré majú veľkú zásluhu na „oživení“ jeho obrazov. Gajdošove práce sú výsledkom kombinácie poňatia maliarskeho a kresliarskeho, vedenie štetca je spontánne a nervné a azda najvýstižnejšie by boli označiť jeho maľbu termínom „gestická“ (veľa o tom napovie pozorovanie výtvarníka pri maľovaní). Autor sa nesnaží zachytiť vo svojich prácach objektívnu realitu, ale pokúša sa vyjadriť svoj pocit zkrajiny azdedinského života apreto nečudo, že jeho obrazy vznikajú najčastejšie v ateliéri, kde ich maľuje spamäti, na základe „vnútorného modelu“ a fantázie. Dôležité však je, že inšpiráciu pre svoju tvorbu hľadá vždy v kontakte s prírodou a v živote okolo seba.

V Gajdošových prácach z posledných dvoch rokov badať výrazný kvalitatívny posun, ktorý sa prejavuje hlavne v prehĺbení maliarskeho výrazu a farebnej kultúry, ale aj v dôraze na emotívnu sféru maľby. Je isté, že M. Gajdoš patrí – spolu s J. Kuchtom, F. Zoldom a M. Halagom – nielen k najlepším amatérskym maliarom na východnom Slovensku, ale v tejto kategórii aj k popredným na Slovensku. Nie je tajomstvom, že z radov amatérov vyšli u nás kedysi takí umelci ako B. Záboj-Kuľhavý, J. Zelný, P. Petráš a niektorí ďalší. Možno, že voľakedy k nim pribudne aj meno amatéra z Prešova.


Rusínska obroda v Prešove Obecný úrad v Habure Habura *11.- 25.7.1993

Habura, ktorá oslavuje 450 rokov od prvého písomného záznamu z roku 1543, si do svojho programu zaradila výstavu obrazov Mikuláša Gajdoša. Robí tak už po druhýkrát, keď jeho prvá výstava sa uskutočnila v r. 1985. Čin je to veľmi múdry a treba organizátorov pochváliť, že si vybrali svojho rodáka, ktorý je dnes kvalitným profesionálnym výtvarníkom a ktorý sa vo svojej tvorbe podstatnou mierou hlási k rodnému kraju. Kraj pod Beskydom, Obšar, Kamiana či Dobrivka sú jeho lásky z detstva a autor na ne nezabúda, preto sa objavujú na jeho plátnach s takou citovou zaujatosťou. Gajdošove vlastnosti, ako sú svedomitosť, húževnatosť, čestnosť, a to ako občana, tak aj výtvarníka, ho viedli a vedú k cieľu neprehrať. Príchodom do Prešova začiatkom sedemdesiatych rokov prijíma pulzujúci výtvarný život mesta. Ako výtvarník si hneď všíma, čo sa deje na ulici a rušný mestský život. So stojanom a plátnom sa netlačí do ulíc, ale robí si záznamy, skice, ktorých sa hromadí nespočetné množstvo: lineárnych, lavírovaných, akvarelových, temperových, atď. Tieto mu slúžia ako východiská ku vzniku obrazov. Je to metóda moderná, súčasná. Keď v druhej polovici 19. storočia francúzski maliari vyšli do ulíc, do záhrad, do voľnej prírody, lebo ich zaujímalo svetlo, farba a premena krajiny v jednotlivých častiach dňa, ovplyvnili tak tvorbu mnohých maliarov až do dnešných dní. Ich začiatky sa viažu k lesu Fontainebleau, kde sa schádzali a Daubigny si dal zhotoviť čln pre maľbu v plenéri. Takéto uvoľnené, slobodné maľovanie najmä ďalších generácií je hodnotené pozitívne i negatívne. Picasso napr. sa veľmi hneval na svojich súčasníkov, keď ich videl s plátnami na brehoch Seiny, hovoril o zlých obrazoch. Maliari vraj nemyslia, len odmaľovávajú prírodu. Gajdoš takýmto maliarom nie je. Gajdoš je maliar súčasný a moderný už tým, že jeho obrazy vznikajú na základe poznaného, overeného, sú premyslenou kompozíciou a pôsobia jednotnou farebnosťou. Mestská krajina sa pre autora stáva plnohodnotným objektom pre vznik obrazu, inokedy slúži ako javisko, ako štafáž pre rozvinutie figuratívnej kompozície. O autorovi by sme mohli hovoriť aj ako o maliarovi mladom. V žánrových obrazoch ho zaujíma život študentov a pri zobrazovaní ľudského mraveniska farbou alebo kontrastom často upozorní na figúru mladej ženy. Aj pre neho je žena večnou inšpiráciou.Výstava je dôstojným príspevkom k oslavám.

Juraj Kresila


BÁSNIK MESTSKÝCH ZÁKUTÍ

Zdroj: Alexander Zozuľák, fotoautor. Narodny novinky, roč. VII, číslo 29-30, 23. júla 1997

Najprv som chcel by veľkým, do neznáma hnať sa proti vetru. Sníval som v básňach… pre seba maľoval krásny svet. A potom… potom bolo vždy inak. Rojčil som, jednoducho som chcel maľovať. Len tak pre seba. A stalo sa ináč. Za tisícimi predstavami som musel stále kráčať svojím kľukatým chodníkom. Nemohol som inak. Motto z katalógu najnovšej výstavy z tvorby prešovského rusínskeho maliara Mikuláša Gajdoša v Múzeu moderného umenia Andy Warhola v Medzilaborciach, ktorá je otvorená v mesiaci júli, v krátkosti vystihuje tvorivú námahu maliara jubilanta – šesťdesiatnika.

Najprv som chcel by veľkým

Mikuláš kreslil už od detstva a neprestal ani v rokoch dospievania. Mal výtvarný talent, ktorý u neho objavili učitelia v Habure, Rožkanin a Zápotocký. Chcel ho ďalej rozvíjať na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde sa dvakrát uchádzal na prijímacích pohovoroch, čo sa mu však nepodarilo. No neprestal snívať vo veršoch, pre seba maľoval krásny svet, keď pracoval ako výtvarník na „osvete,“ referent pre reklamu na podnikovom riaditeľstve Zdroj, či referent pre súťaž a propagáciu v Mostárni, to všetko neďaleko od rodnej Habury v Medzilaborciach. Bol aj externým spolupracovníkom Múzea ukrajinskej kultúry v Krasnom Brode a tu mal šťastie stretnúť sa s profesorom Pavlom Hromnickým. Ten ho usmernil na cestu výtvarníka, dal mu dobré lekcie z kreslenia a maľovania, ktoré mu v ďalších rokoch pomohli rozvíjať svoj talent, pričom nikdy nezabudol na slová profesora: „Máš maľovať tak, aby si za sebou nezanechal stopy, že si s tým zápasil.“ Toto sa odráža na obrazoch maliara, veľa pracuje na každom obraze, často ich premaľováva, zdokonaľuje jednotlivé časti, pokiaľ s nimi nie je aspoň čiastočne spokojný. No vždy išiel len svojou cestou. Nenechal sa ovplyvňovať ostatnými maliarmi, učiteľmi, či výtvarnými tendenciami. Ako sám hovorí: „…nakoniec mám oproti ostatným výhodu, že som neštudoval na vysokej škole, nemohol ma nikto ovplyvniť, pokaziť, ako mnohých výtvarníkov.“

A potom…potom bolo všetko inak

Nesplnil sa mu sen stať sa „profesionálnym“ maliarom, takým, čo má skončenú náležitú vysokú školu a potom sa hrdí titulom „akademický maliar.“ Ale stal sa v pravom zmysle profesionálnym výtvarníkom, lebo celý život robil v sfére výtvarnej tvorby. Ako na pracovisku, tak aj vo svojom ateliéri, živil sa výsledkami výtvarnej tvorby.
Všetko sa stalo ináč. Keď ako mladý človek chcel niečo dokázať, ísť priamo za pravdou, nemohol sa zmieriť s intrigami, neprávosťou, nepravdou a hlúposťou tých, ktorí mali riadiť ostatných čestne a spravodlivo, ale nerobili tak. Otvorene im to vytkol v revolučnom roku 1968, keď pracoval v spomínanej Mostárni v Medzilaborciach. No prišli „osloboditelia“ a zrazu bolo všetko ináč. Mladý nadšenec, ako sám povedal „narazil na skalu a rozbil si hlavu.“ V časoch „normalizácie“ v roku 1970 bol vylúčený zo strany a „dobrovoľne“ odišiel s manželkou do Prešova. Dnes hovorí, že toto nešťastie bolo šťastím, pretože nemusel ďalej znášať neprávosti v strane a dostal sa z provencializmu vtedajších Medzilaboriec. Ktovie ako by bol skončil nádejný maliar, možno by bol naďalej vypisoval nezmyselné transparenty, predával obrázky za bagateľ alebo za fľašu pálenky…

Ale nestalo sa tak. Mikuláš Gajdoš nastúpil v Prešove do zamestnania ako pracovník v Optime, ktorá zabezpečovala interiérovú výtvarnú tvorbu osobitne v objektoch Jednoty v celom Východoslovenskom kraji. Tu mal samostatnú tvorivú prácu, kde popri maľovaní rozvíjal svoju druhú obľúbenú výtvarnú činnosť – kovotepectvo. Za roky pôsobenia v Optime zrealizoval viac než 200 výtvarných prác, v čom pokračuje aj teraz vo svojom ateliéri, ako som videl dokončenú prácu pre interiér kostola. Takže práca v Optime bola preňho šťastím, nešťastím by možno bolo, ak by ho v roku 1970 po príchode do Prešova prijali za technického a výtvarného redaktora Nového žitia, ale pre zlý „kádrový profil“ sa tak nestalo. Znova mu urobili dobre, ako s odstupom rokov ocenil Mikuláš Gajdoš, lebo by sa bol určite dostal z blata do kaluže, možno by bol zanedbal talent…

Ak by bol prijatý do Nového žitia, mohli sme byť kolegovia od roku 1976. Ale nestalo sa tak, no v ten rok sme sa aj tak spoznali na výstave amatérskych výtvarníkov v Galérii výtvarného umenia v Prešove, keď som sa aj ja začal zúčastňovať na výtvarných súťažiach. Vtedy bol už Mikuláš Gajdoš známy svojou účasťou na výstavách od roku 1973. Ako na prvej v spomínanom roku, tak aj na ďalších pravidelných výstavách získaval za tvorbu najvyššie ocenenia. Už vtedy bol krok pred ostatnými, ale zostal skromným, ale tvrdo pracoval na sebe vo svojom ateliéri. A ateliér mu vždy bol, ako hovorí, „oázou, kde nachádzal pokoj a radosť, bol mu miestom, ktoré mu pomáhalo znášať kopance, čo mu život prinášal…“

Potom sme sa s Mikulášom stretávali na ďalších amatérskych výstavách, ale osobne sme sa spoznali až v roku 1978, keď pri DK ROH v Prešove sme spolu s ďalšími založili Klub amatérskych výtvarníkov, ako prejav ďalšej snahy tvorcov, ktorí sa už neuspokojili len raz za rok výstavou amatérskej tvorby. Ako člen klubu mal Mikuláš v roku 1980 svoju prvú samostatnú výstavu, po ktorej z nášho klubu odišiel, lebo činnosť v ňom ho brzdila. Chcel byť sám sebou, tvoriť ako sám cíti. Ak ho niečo nakrátko ovplyvnilo, tak len tie najlepšie obrazy, ktoré videl na výstavách v Prešove alebo v Košiciach. Tie ho obohatili, boli mu impulzom do ďalšej tvorby, ďalšieho zdokonaľovania. A on sa za tie roky zdokonalil, čo môžem potvrdiť na základe terajšej tvorby po odstupe rokov. Jeho paleta sa rozjasnila, kompozícia zdokonalila, výsledkom čoho je celý rad obrazov, ktoré zaujali nielen mňa. Na medzilaboreckej výstave to boli napríklad motív z prírody Krajina II (1996), akty Dievča s vrkočom (1994), Vo vode (1997), obrazy z Nemecka Chodci II (1994), Na trhu I (1994), V uliciach Burdau (1997), Jetingen (1994), maľby z Ameriky, kde bol na návšteve u svojej dcéry v meste Erie v Pensylvánii – Pobrežie Erie (1997), Podvečer na pláži (1997). No najviac ho zaujali mestské motívy, ľudia v uliciach miest: Večerné mesto (1997), Mestský motív (1997), Letná kaviareň (1997), či Daždivé ráno (1997), ktoré ma priviedli k názvu tohto článku – majster mestských zákutí. Tak ho možno smelo nazvať, tými obrazmi dokázal, že je výtvarníkom, ktorý prevyšuje nejedného takzvaného profesionála.

A že vyzrel na profesionála o tom svedčí po siedmych predchádzajúcich výstavách posledná výstava v Medzilaborciach, ako aj fakt, že v roku 1989 bol prijatý za člena Slovenského zväzu výtvarných umelcov a dnes je členom Slovenskej výtvarnej únie. A tu si znovu spomínam na Mikulášove slová: „Mnoho výtvarníkov nepochopilo hranicu, kde sa končí remeslo a začína umenie.“ On to pochopil a svojimi najnovšími prácami sa dotkol umenia, a to nie je každému dané, hoci si niektorí myslia, že akademickým titulom je dané robiť umenie.

Technika, remeslo je len prostriedkom, ako vyjadriť svoje myšlienky, svoje vnútro, cestou k umeniu, ktoré duchovne obohacuje ľudí. Tak aj maľbou temperou, olejom, a teraz akrylovými farbami, a ich kombináciou Mikuláš Gajdoš vyjadruje svoje „tisíce myšlienok,“ za ktorými kráča kľukatými chodníkmi. Nemohol ináč a bude za nimi kráčať aj naďalej. Nepovedal ešte svoje posledné slovo. Aj keď nie je mladý, 13. apríla oslávil šesťdesiatku, je mladý duchom, snahou tvoriť. A to iste ukáže na ďalšej kolektívnej výstave v Múzeu moderného umenia Andy Warhola v Medzilaborciach, ktorú pripravuje múzeum, Spoločnosť Andy Warhola a Rusínska obroda v Prešove, ktorú bude možné vidieť od 12. augusta do 14. septembra tohto roku. Príďte na výstavu a presvedčte sa.

Výber z bibliografie


STRETNUTIA (BEGEGNUNGEN)

Zdroj: Juraj Kresila – Samostatná výstava Mikuláš Gajdoš – Stretnutia Günzburg, máj 1995.

Mikuláš Gajdoš navštívil Günzburg v júli 1994. Prekrásna krajina ho inšpirovala k jej umeleckému stvárneniu. Toto mesto s vlastnou architektúrou a prírodou neposkytlo Gajdošovi iba príjemný pobyt, ale zároveň ho inšpirovalo k umeleckej tvorbe.

Obrazy maľoval predovšetkým temperovými, pastelovými a akvarelovými farbami, pričom treba konštatovať, že nesú znaky krásneho leta. Gajdoš dobre ovláda kompozíciu mesta, mestských štvrtí, ulíc plných ľudí, tichých zákutí, výstavby domov. Mesto Günzburg mu v tomto smere pomohlo svojimi krásnymi exteriérmi. Obrazy sú svetlejšie, farebné škvrny splývajú do celku a pôsobia ako príjemne spracovaná plocha.

Autor vytvoril svoje obrazy tak, ako predtým, avšak súčasné obrazy obsahujú v sebe uvoľnenie i temperament prednesu.

Osobitnú pozornosť si zaslúžia kresby. Sú to predovšetkým kresby tušom, ceruzou a fixami. Tieto kresby znázorňujú stretávanie sa ľudí na uliciach alebo v interiéroch. Vyjadrujú skutočný pohyb, jedna postava nadväzuje na druhú, čo tvorí predpoklad kompozície obrazu – v našom prípade základ vlastného umenia.


V Trebišove vystavuje obrazy Mikuláš Gajdoš.

Ruch ulíc, ale aj zátišia.

(pb) – Po úspešnej výstave svojich diel v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach (koncom minulého a začiatkom tohto roka) dostalo sa tvorbe Mikuláša Gajdoša, žijúceho a tvoriaceho v Prešove, ďalšieho uznania i ocenenia. Podobne ako MMUAW v Medzilaborciach, bol aj Vlastivedným múzeom v Trebišove požiadaný, aby spolu so sochárom Hofferom pripravil výstavu svojich diel vytvorených v poslednom období.

Obrazy, na ktorých autor zachytáva predovšetkým mestské prostredie, ruch ulíc, rodinné prostredie, ale i krajinu, portrét i zátišia sa páčia, možno aj preto, že vo svojich prácach sa nesnaží zachytiť objektívnu realitu, ale pokúša sa vyjadriť svoj pocit z krajiny a života vôbec. „Nikdy som sa nenechal ovplyvňovať ostatnými maliarmi, učiteľmi, či výtvarnými tendenciami a vždy som išiel svojou cestou“, hovorí výtvarník o svojej tvorbe a dodáva, že „tvorba má zmysel iba vtedy, ak ju precítime, prenikneme do hlbín myšlienok,aby sme objavili vždy niečo nové a mohli sa s tým stotožiť“. Zrejme má pravdu, jeho diela sú plné lyriky a niektoré z nich aj výrazne expresívne.

Výstava v Trebišove, na ktorej autor vystavuje okolo 50 obrazov, bude už 17. samostatnou výstavou umelca, ktorý absolvoval niekoľkomesačné študijné pobyty v Nemecku, Pensylvánii a Texase a ktorý sa len v rokoch 2000 – 2007 zúčastnil na piatich medzinárodných sympóziach a plenéroch maľby. Jeho diela vlastnia viaceré múzea a galérie na Slovensku a dokonca aj Vlastivedné múzeum v Gunsburgu v Nemecku. V súkromných zbierkach sa nachádzajú v Poľsku, Nemecku, USA, Česku, Francúzsku a v desiatkach zbierok na Slovensku.

Ak v dňoch 9. apríla až 18. mája zavítate do Trebišova, máte možnosť vidieť túto výstavu zhliadnuť.
Vlastivedné múzeum sa nachádza na ulici Milana R. Štefánika č.257/65 a je otvorené denne do večerných hodín.


Slovenský umelec vystavuje v Švábsku

Zdroj: Günzburger Zeitung, č. 102, r. 51, 4.5.1995.

Obrazy Mikuláša Gajdoša v Günzburgskom vlastivednom múzeu

Ešte do nedele, 21. mája, môžete zhliadnuť výstavu slovenského maliara Mikuláša Gajdoša v „Rokokovej sále“ Günzburgského vlastivedného múzea (otvorené v utorok, stredu, sobotu a nedeľu, od 14.00 do 16.00 hod., vo štvrtok od 16.00 do 18.00 hod.). To, že oprávnene nesie označenie „Stretnutia,“ sa ukázalo počas vernisáže. Na nej umelec (ktorý hovorí aj rusky) po slovensky vyjadril svoju lásku k Švábsku, pričom švábsky starosta z Berlína mu plynulou ruštinou pomohol predstaviť obrazy.

Slovenský maliar Mikuláš Gajdoš, ktorý podľa vlastného vyjadrenia „miluje ľudí a predovšetkým Švábov,“ predstavuje svoje obrazy pod názvom „Stretnutia“ v „Rokokovej sále“ Günzburgského vlastivedného múzea. A naozaj, výstava zachytáva 42 impresionistických okamihov z našej vlasti a vlasti umelca.

Mikuláš Gajdoš vo svojich olejomaľbách a temperových maľbách rozpráva o ľudských „stretnutiach“ v Günzburgu a Jetingene a ich okolí, ako aj o Dedinskom živote, o Nedeli na vidieku, i Na ulici vo svojom rodnom meste Prešove a jeho okolí. Kto teda chce vidie Víkend pri Jetingenskom jazere, tamojšiu Hlavnú ulicu, ruch na Günzburgskom trhovisku a pred Kravskou vežou alebo Mladý pár cez impresionistické okuliare slovenského maliara, nemal by si nechať ujsť túto výstavu.

Mikuláš Gajdoš pracuje vo svojom prešovskom ateliéri už takmer 40 rokov (ročník 1937). Vystavoval u v celej východnej Európe. Pobyt v Günzburgu ho inšpiroval k celému radu kresieb a malieb: „Ešte nikdy predtým v mojom umeleckom živote ma tak silno nefascinovali ľudia a krajina, ako Švábi a Švábsko,“ povedal primátorovi Köpplerovi počas vernisáže v Günzburgu.

„Domáci pán“ a mestský archivár Walter Grabert vrátil tento kompliment: „Aj napriek zdlhavým prípravám výstavy sa ešte nikdy predtým neuskutočnila výstava za takýchto harmonických podmienok, ktoré naozaj zodpovedajú úžasnému stretnutiu.'“

Mikuláš Gajdoš nepôsobí vo svojej rodnej krajine iba ako maliar, ale tiež ako sochár a autor plastík. Pôsobí hlavne v cirkevnej sfére a je autorom sôch a sakrálnych predmetov. Už of 50. rokov sa živí tento Slovák umením, čo aj v jeho vlasti je dôkazom vysokej profesionality.

Táto profesionalita sa prejavuje aj na günzburgskej výstave, na ktorej sprostredkúva bez detailizovania vnútorný stav ľudských stretnutí v ich rozmanitých sociálnych vzťahoch. O tom všetkom sa mohol presvedčiť návštevník vernisáže aj vďaka primátorovým znalostiam ruštiny. Priatelia umenia majú ešte príležitosť do 21. mája.


„Najprv obraz musíme mať v srdci, aby sme ho potom mohli mať v očiach“
                                                                                                                          Josef Čapek

 Tak, ako premýšľa o okamihu života Mikuláš Gajdoš, sa môžeme dozvedieť správnym dekódovaním jeho obrazov, ktoré nám ukazujú stopy po tom, čomu sa v živote hovorí skúsenosť, prežitok, zážitok, či v modernom alebo postmodernom svete istá variácia expresivity. Vyššie spomenutý výrok Josefa Čapka prezrádza silný akcent sústredenia na emocionálny rozmer človeka ako štartovacej dráhy pre jeho ďalšiu súdnosť, vnímavosť, ale aj kreativitu a posun v chápaní zmyslu života. Jednoducho, keď sa brány racionality v živote dostanú na hranicu svojich možností, vypočítavý konštrukt sa dostane do svojho pozadia a ( v našom prípade pri umeleckej tvorbe ) do popredia prechádza sila toho, čo robí človeka človekom, ale aj z človeka umelca – je to srdce, určitá dávka človečenstva a zvláštneho pretavenia toho, o čom človek premýšľa, do toho, čo človek v živote cíti. A obraz, či živé umelecké dielo, vytvorené v kontexte týchto motívov, je často nositeľom mnohých významov, je akoby kreatívnym médiom pre vnímateľa, ktorý sa dokáže nad takýmto obrazom pozastaviť a kontemplovať nad ním nie iba v rovine hľadanie prostého odkazu či symbolu, ale aj v rovine hľadania samotnej duše obrazu, a tým aj samotnej duše umelca, ktorý ho vytvoril. Keď som sa pozeral na obrazy Mikuláša Gajdoša a pokúsil som sa preniknúť pod ich povrch, sám som to urobiť nemohol. Dôvod bol ten, že učená deskripcia obrazu narúšala to zvláštne mentálne tempo, ktoré je pri percepcii umeleckého diela iba sekundárnym princípom. Veľmi rýchlo som pochopil, že primárnym zdrojom k priblíženiu sa k obrazom Mikuláša Gajdoša musí byť práve samotná osobnosť Mikuláša Gajdoša. A on sám hovorí : „Cez komornú maľbu sa ti vyjadruje ľahšie, bezprostrednejšie. Chceš sa dotknúť všetkého, čo ťa obklopuje, raz nežne jemným dotykom, inokedy pevnou chlapskou rukou, ako by si ohmatával žulu a chcel do nej čosi vryť. Tak ako to robia sochári, čo vedia hmote vdýchnuť dušu, rozprávať sa s ňou. Chceš vidieť veci zblízka, pozorovať zhluk ľudí, ich tváre – pokojné, veselé, i zamyslené, v zákutí mesta, či vo vzdialenej rodnej dedine, alebo hocikde inde, kde máš pocit domova“. Byť prítomný, ale nenarušovať túto prítomnosť, len ľahkými a uvoľnenými ťahmi štetca jej dať svoj vlastný emocionálny rozmer v podobe obrazu. Byť si vedomí prítomnosti jedinečného okamihu, ale nezničiť ho slovami, ale obohatiť farbami. Tam vidím vysokú statočnosť v tvorbe Mikuláša Gajdoša, tam, v tom iba pre málo ľudí vyvolenom prepise nenásilných citových zážitkov z bežnej reality života, ktorá predsa len nie je taká bežná, ako sa tvári. Dallas, Erie, Gunsburg…to sú miesta, ktoré autor navštívil a dal im vlastný vizuálny poetický jazyk. S určitou dávkou expresivity, ktorá je preňho charakteristická, maľuje ľudí prechádzajúcich sa po promenáde, či pre mnohých neznáme prístavy alebo osoby, ktoré cez prizmu svojej vlastnej anonymity sa však výrazne prezrádzajú v „stave“ umeleckom cez šikovné ťahy štetcom, čím sa stávajú súčasťou už konkrétnej obrazovej reality, konkrétneho obrazového sujetu a umelcovou maliarskou interpretáciou žijú ďalší svoj život, ktorý im cez svoju tvorbu vdýchol na veľmi veľmi dlho Mikuláš Gajdoš. Expresia, alebo výraz je pre jeho tvorbu typická nie z aspektu prejavenia akejsi iracionality, či pochmúrnosti nad životom, ale v jeho prípade často ostrým farebným kontrastom čiernej a červenej, znakovou rudimentálnosťou, či jemu typickým gestickým, lyrickým maliarskym rukopisom. Tým dáva svojím dielam optimistický nádych, čitateľnú radosť z toho, čo autor maľuje a aký dáva význam tomu, čo maľuje. Výrok Josefa Čapka podľa môjho názoru obsahovo napĺňa časť osobnosti Mikuláša Gajdoša a aby  tento výrok neostal osamotený vo svojom koncepte, na záver by som ho len potvrdil krásnou vetou kultovej postavy svetovej literatúry Romaina Rollanda : „Inteligencia myšlienková nie je ničím bez inteligencie srdca.“. Pozrite sa na obrazy Mikuláša Gajdoša a pozastavte sa aspoň na okamih. Možno porozumiete naozaj aj bežným, naoko nepodstatným veciam, o ktorých vám hovorí a o ktorých maľuje. Blahoželám k JUBILEU a celoživotnej umeleckej tvorbe.

Martin Cubjak, kurátor výstavy


Pavol Banda: Chcel sa hnať proti vetru…
Prešovský večerník, ročník VIII, číslo 189, 7.10.1997.

V týchto dňoch výstavná sieň Šarišskej galérie v Prešove patrí maľbám Mikuláša Gajdoša, ktorí žije a tvorí v Prešove bezmála tri desiatky rokov. Mnohí ho poznajú – veď doteraz sa prezentoval na 29 kolektívnych výstavách a na deviatich samostatných – iní ho poznajú menej a niektorí azda vôbec nie.
Ako čo najlepšie predstaviť umelca tým posledným, povedať o ňom čo najviac na malom priestore. Pomôžem si jeho vyznaním, uverejnenom v katalógu vydanom pri príležitosti jednej z výstav a „analýzou“ tohto vyznania z pera Alexandra Zozuľáka.
M. Gajdoš o sebe napísal: „Najprv som chcel byť veľkým, do neznáma hnať sa proti vetru. Sníval som v básniach…pre seba maľoval krásny svet. A potom…potom bolo vždy ináč, rojčil som,… jednoducho chcel som maľovať. Len tak pre seba. A stalo sa ináč. Za tisíckami predstáv som musel kráčať svojimi kľukatými chodníkmi. Nemohol som ináč.“
Toto vyznanie dalo A. Zozuľákovi, ako sme už spomenuli, podnet k napísaniu článku (Národné novinky, roč. VII,číslo 29-30 z 23.júla 1997) „Básnik mestských zákutí“, z ktorého vyberáme:
Najprv som chcel byť veľkým. Kreslil Mikuláš už od detstva a neprestal ani v rokoch dospievania, mal výtvarný talent, ktorý objavili u neho učitelia v Habure… chcel ho ďalej rozvíjať na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde sa 2-krát uchádzal na prijímacích pohovoroch, čo sa mu však nepodarilo. No neprestal snívať vo veršoch…, pre seba maľoval krásny svet, keď pracoval na „osvete“, referent pre reklamu na podnikovom riaditeľstve Zdroj, či referent pre súťaž a propagáciu v Mostárni, to všetko neďaleko od rodnej Habury v Medzilaborciach. Bol aj externým spolupracovníkom Múzea ukrajinskej kultúry v Krásnom Brode a tu mal šťastie stretnúť sa s prof. Pavlom Hromnickým, ktorý ho usmernil na cestu výtvarníka, dal mu dobré lekcie z kreslenia a maľovania, ktoré mu v ďalších rokoch pomohli rozvíjať svoj talent, pričom nikdy nezabudol na slová profesora: „Máš maľovať tak, aby si za sebou nezanechal stopy, že si stým zápasil“. Toto sa odráža na všetkých obrazoch maliara… Šiel len svojou cestou. Nenechal sa ovplyvňovať ostatnými maliarmi, učiteľmi, či výtvarnými tendenciami…
A potom… potom bolo všetko ináč. … Všetko sa stalo ináč, keď ako mladý človek chcel niečo dokázať, ísť priamo za pravdou… V roku 1968, keď prišli „osloboditelia“, mladý nadšenec, ako sám povedal, „narazil na skalu arozbil si hlavu“… V časoch normalizácie, v roku 1970 „dobrovoľne“ odišiel s manželkou do Prešova. Dnes hovorí, že toto nešťastie bolo šťastím, pretože nemusel ďalej znášať neprávosti… Ktovie, ako by bol skončil nádejný maliar, možno že by naďalej vypisoval nezmyselné transparenty, predával obrázky za bagateľ alebo za fľašu pálenky…
Ale nestalo sa tak. Mikuláš Gajdoš nastúpil v Prešove do zamestnania v Optime, ktorá zabezpečovala interiérovú výtvarnú tvorbu osobitne v objektoch Jednoty v celom Východoslovenskom kraji. Tu mal samostatnú tvorivú prácu, kde popri maľovaní rozvíjal svoju druhú obľúbenú výtvarnú činnosť – kovotepectvo. Za roky pôsobenia v Optime zrealizoval cez 200 výtvarných prác a v tejto tvorbe pokračuje aj teraz vo svojom ateliéri. Práca v Optime bola preňho šťastím, nešťastím by možno bolo, ak by ho v roku 1970, po príchode do Prešova, boli prijali za technického a výtvarného redaktora „Nového žitia“, ale pre zlý „kádrový profil“ sa tak nestalo… všetko bolo ináč.
… Ateliér mu bol vždy, ako hovorí, oázou, kde nachádzal pokoj i radosť, bol mu miestom, ktoré mu pomáhalo znášať kopance, ktoré mu život prinášal. Vyzrel na profesionála, o čom svedčí aj fakt, že v roku 1989 bol prijatý za člena Slovenského zväzu výtvarných umelcov a dnes je členom Slovenskej výtvarnej únie…
…Mikuláš Gajdoš maľbami vyjadruje svoje „tisíce myšlienok“, za ktorými kráčal a kráča kľukatými chodníkmi. Nemohol a nemôže ináč…
A čo hovorí o svojej práci maliar, aké sú jeho názory na život, aké má túžby, čo ho trápi, teší? O tom už náš rozhovor.
* Výstava vašich obrazov v Šarišskej galérii má „podtitul“ – Výber z diela. Možno na tak malej ploche predstaviť celoživotnú tvorbu?
– Nie veru, to sa nedá… je tu iba „chudobný“ prierez mojej tvorby, a treba ešte dodať, že kolekcia z vystavovaných komorných malieb vznikla za posledných päť rokov. Okrem figurálnych kompozícií je na výstave zastúpená krajina, portrét a zátišie.
* Čo si sľubujete od tejto výstavy?
– Aj napriek tomu, že je to moja „úvodná“ výstava ako profesionála, nečakám od nej viac ako od ostatných výstav. Možno ma trocha zviditeľní, ale najviac by ma tešilo, keby sa moje obrazy páčili, keby návštevníci výstavy pocítili aspoň kúsok z radosti, ktorú som mal ja, keď som na obrazoch pracoval.
* Vy osobne, rád chodíte na výstavy?
– Keď som bol mladší nebolo pre mňa problémom navštíviť výstavy ani v Prahe a okolí – v Ústí nad Labem býva moja sestra a odtiaľ som robil výjazdy nielen do Prahy, ale aj do Drážďan. Navštevoval som výstavy v Bratislave, Budapešti a samozrejme, že som nevynechával a nevynechávam ani výstavy v Prešove. Človek je tvor zvedavý a ja si nedám ujsť príležitosť vidieť to, čo vytvorili iní.
* Terajšia vaša samostatná výstava v Prešove je v poradí deviata, kde všade ste vystavovali?
– Viackrát v Prešove, Bardejove, Habure – pri slávnostných príležitostiach – a v Medzilaborciach.
* Vystavovali ste aj v Nemecku…
– Áno, v roku 1994 som tam bol na jednomesačnom tvorivom pobyte a tu vzniknuté diela som o rok neskôr vystavoval v Gunsburgu – v tamojšom Vlastivednom múzeu. Výstava, ktorú otváral sám vrchný starosta mesta, ktorého história siaha až do roku 77, mala – na moju veľkú radosť – priaznivý ohlas, a to ako medzi návštevníkmi výstavy, tak aj v tlači.
* Na tvorivom pobyte ste boli aj v USA.
– Dokonca dvakrát po dva mesiace. V Erie. Aj tu som namaľoval niekoľko obrazov – viac pre seba, ako štúdie, ku ktorým sa vraciam.
* Čo vám dali tieto pobyty?
– Mal som možnosť konfrontovať naše výtvarné trendy s nám málo známymi súčasnými trendami na západe. Navštívil som niekoľko galérii na severe Pennsylvánie, v štáte New York a v štáte Ohio. Mal som možnosť zhliadnuť desiatky originálov, počnúc impresionistami a zoznámiť sa zo všetkými modernými smermi 20. storočia, ktoré sú u nás pomerne málo známe. V obchodnom nákupnom knižnom centre som prelistoval množstvo literatúry. Zaujala ma zvlášť odborná literatúra venujúca pozornosť moderným maliarskym technikám a technológiam. Každý poznatok, ktorý som tu získal, je pre mňa vzácny. Tu som začal robiť aj s novým materiálom – acrylom.
* Čím si vás získal acryl?
– Má svoje špecifické vlastnosti – je viac lazurný, ľahšie sa miešajú tóny a ekologicky je menej závadný. Jeho dobrou vlastnosťou je aj rýchle schnutie – možno s ním pracovať veľmi rýchlo. Jeho nevýhodou je, že ťažšie kryje a ťažko sa premaľuváva.
* Vaše diela sú plné lyriky, ale sú aj diela výrazne expresívne. Čo rozhoduje pre aký štýl sa rozhodnete – nálada alebo chcenie?
– Vnútorné rozpoloženie bude vždy ovplyvňovať zámer.
* Sú dni, v ktorých na štetec ani nesiahnete?
– Považoval by som za hriech, keby som denne netvoril…ktovie, či práve dnes alebo zajtra nepríde šanca, ktorá sa už nezopakuje. Nechcel by som premárniť žiadny tvorivý okamih.
* Čo maľujete najradšej?
– Všetko, čo ma v tom – ktorom momente upúta.
* Ktorú maliarsku techniku považujete za najťažšiu?
– Bezosporu akvarel, nedá sa opraviť, musíte pracovať alá príma. Ak však človek zvládne akvarel, ľahšie zvládne ostatné techniky.
* Vy sa venujete prevažne komornej maľbe. Prečo?
– Cez komornú maľbu sa vyjadrujem ľahšie, bezprostrednejšie.
* Spôsob a technika starých majstrov bola iná ako dnes…Ktorého génia – popusťme uzdu fantázii – by ste si pozvali „na kus reči“ s rizikom, že voči vašim dielam bude mať výhrady?
– Vždy som mal vzťah a rešpekt k impresionistom – aj keď som ich metódu neprevzal. Najbližší mi bol postimpresionista Paul Gauguin, s ním by som si rád „pohovoril“.
* Prečo práve s ním?
– Lebo miloval slobodu nadovšetko. Ak človek má tvoriť, musí byť predovšetkým slobodný.
* Ktoré miesta, kde Gauguin tvoril by ste s ním rád navštívili?
– Tahiti by som nevynechal.
* Ľudia – mladí, starší i najstarší – mali a majú svoj idol. Koho ste obdivovali ako chlapec a koho obdivujete dnes? Na mysli nemám maliara.
– Ako mladý som obdivoval dievčatá a dnes obdivujem ženy.
* Umelec má v hlave viac nápadov, ako ich stihne za svoj život zrealizovať? Aké nápady ste ešte nezrealizovali? Čo chystáte do budúcnosti?
– Myslím, že niet človeka, ktorý by stačil zrealizovať všetky svoje nápady – nech pracuje na akomkoľvek mieste. Mňa osobitne priťahuje život veľkomesta a chcel by som zachytiť jeho ruch, rýchlo pulzujúci život. Verím, že môj sen sa splní, chystám sa navštíviť dcéru v Dallase.
* Stane sa, že to, čo namaľujete dnes, zajtra premaľujete?
– Je pravdou, že nie raz mám pocit, že to, čo som namaľoval včera, dnes by som urobil lepšie. Myslím, že je to správne. Bez toho by sme nemohli napredovať. Obraz dokončím až vtedy, keď ma znova upúta – niekedy až po rokoch.
* Od roku 1991 ste v slobodnom umeleckom povolaní. Súhlasíte s Murphyho zákonom o umelcoch na voľnej nohe, ktorý znie: Dobre platenú prechodnú prácu ti ponúknu práve vtedy, keď si už prijal nízko platenú.
– Stáva sa, že začnem pracovať na objednávke „chudobnej“ a potom príde lukratívnejšia, ale môj charakter mi nedovolí tú „chudobnejšiu“ stornovať.
* Teda s Murphym súhlasíte.
– Áno.
* Hovorí sa, že ak máš pero, nemáš papier. Ak máš papier, nemáš pero. Ak máš oboje, nemáš si čo poznačiť. Platí to aj pre umelcov?
– Neplatí to pre každého – ja osobne mám vždy po ruke papier i pero. Ak raz dostanem nápad, nedám mu uletieť.
* Ktorý druh umenia – okrem výtvarného – je vám blízky?
– Blízke je mi dramatické umenie, mám rád psychologické filmy a inscenácie. Skoro záporne prijímam zábavné programy, sú prázdne.
* Sledujete televíziu?
– Na pravidelné sledovanie čas nemám, najmä nie na seriály. Domov prichádzam z ateliéru pomerne neskoro. Pravidelné sledovanie televízie je – podľa mňa – otroctvo.
* Vy sa venujete okrem komornej maľby aj kovotepectvu. Čo vás na tomto druhu umenia najviac baví a čo je na ňom únavné?
– Zaujímavá je tvorba, menej zaujímavé sú záverečné práce, ako je napríklad leštenie. Bez neho to ale neide.
* Kde všade sa možno stretnúť svašimi kovotepeckými prácami?
– Napríklad v kaplnke ústavu Sancta Mária, v Dome Márie Wardovej na ulici Tarasa Ševčenka, vo vinárni Neptún, v Bačkove a… no, bolo ich dosť.
* Teda nezhotovujete len sakrálne figurálne kompozície.
– Nie, tematicky sa moje práce viažu aj na prírodu a pri viacerých som čerpal námet z antiky.
* Pred sebou vidím tepanú Krížovú cestu, ako dlho ste na tomto diele pracovali?
– Tri mesiace.
* Čo je ľahšie – pretlmočiť výtvarnú myšlienku do kovu, alebo ju preniesť na plátno?
– Ľahšie je to, čo sa darí.
* Filozofická odpoveď… a preto dovoľte podobnú otázku; súhlasíte s názorom jedného filozofa, na jeho meno si nespomínam, že sa rútime do priepasti a vlastnými silami sa nezastavíme, ale zastaví nás samotný koniec a potom nastane úplný zvrat. Ako vnímate budúcnosť ľudstva?
– Pokiaľ počet hlúpych prevýši múdrych, budúcnosť ľudstva nevidím ružovo, ale nesúhlasím , tým, že ľudstvo si nemôže samo pomôcť. Aj keď je na svete skoro záplava nemúdrych, verím vo víťazstvo zdravého rozumu, a ten „rútenie sa do priepasti“ zastaví.
* Ste šťastný?
– Pre mňa je šťastím každý užitočne strávený deň… radosť mám z práce i z jej výsledkov – i keď na druhý deň mám k niektorým výhrady.
* Máte priateľov?
– Ťažko povedať, možno… nevyhľadávam ich a neregistrujem. Mám ale taký poznatok, že keď mi chcel niekto v živote niečo skomplikovať, tak mi obyčajne pomohol.
* Myslíte, že aj nepriaznivci sú v živote potrební?
– Naučia človeka odolnosti a nechtiac ho povzbudia, aby ešte vytrvalejšie išiel za svojím cieľom.
* Človek je tvor lenivý. Máte recept na prekonanie lenivosti?
– Nemám, možno preto, že ho nepotrebujem. Odpočinúť si odpočiniem, ale hlivieť nehliviem.
* Ako relaxujete?
– Jazdou na bicykli.
* Žijete v Prešove skoro tridsať rokov. Čo sa vám tu páči a čo nepáči?
– Neviem si predstaviť, že by som mal žiť niekde inde. Nie je tu nič také, čo by sa mi tu nepáčilo.
* Prezradíte svoje životné krédo?
– Prežiť život zaujímavo a pútavo.

Rozhovor s maliarom, s ktorým som prežil niekoľko hodín príjemne a pre mňa aj užitočne, končím s jeho výzvou prebratou z katalógu k výstave:
„Keď sa veľmi ponáhľaš, zastav sa a popremýšľaj. Ak chceš niečo vytvoriť, urob tak tiež a to aj vtedy, keď to robíš len pre vlastnú zábavu. Urob tak aj vtedy, keď sa vydávaš na cestu. Je to starý, ale dobrý zvyk. Aspoň na okamih zastav ten rušný svet, čo ťa obklopuje a pochopíš. Porozumieš mnohým veciam, aj keď zdanlivo nepodstatným a keď k tomu pridáš kvapku fantázie, uvedomíš si, že si našiel žriedlo, kde sa môžeš osviežiť, aby si mohol vzlietnuť…“
A ja k tejto výzve dodávam: Pristavte sa a zájdite na výstavu Mikuláša Gajdoša… Stretnete sa tam s dielami umelca, ktorý ľuďom nenadbieha, ale ktorých má nadovšetko rád. Výstava je otvorená do 26. októbra t. roku.

Pavol Banda